Darius Marlow

 

 

Nick:

Deucalion

Jméno a příjmení:

Darius Marlow, vlastným menom Raghnall „Vandal“ Kavanah

Věk:

39 rokov

Orientace:

Bisexuálna

Praktiky:

Bondage, dominancia

Sexuální praktiky:

Striptíz, deep throat, sex (aj orálny), petting, fetiš (roleplay), bondage, masochizmus, v sadizme sa snaží ovládať

Povolání/Zařazení:

CEO Marlow Industries a jej dcérskych zariadení, vlastník menšej polovice akcií R.E.I.G.N. Microsystems. Taktiež je zakladateľom neziskovej charitatívnej organizácie pre deti trpiace na problémy so štítnou žľazou Lights of Paradise Charity (LPCH).

Mesačný plat: vysoký rovnako ako hodnota celkového majetku. Poschodie: 1.-5.

Rodina a známí:

• Críostóir a Saoirse Kavanahovci – jeho rodičia, ktorí si ho adoptovali, obaja sú dosť neortodoxní Židia veriaci, že Boh sa dá uctievať po svojom a týmto spôsobom vychovávali aj svoje deti, hoci Darius bol pre nich ťažký oriešok. Napriek všetkému ich má rád a stali sa vzorom správneho rodiča, ktorý neskôr aplikoval pri výchove vlastných detí. Bohužiaľ, jeho otec zomrel v roku 2001 pri havárií lietadla č. letu 175.

• Laoghaire Kavanah – mladší nevlastý brat, s ktorým si aj cez ťažký vekový rozdiel vždy rozumel. Bol spoluzakladateľom ich prvého úspešného biznisu a po jeho ukončení odišiel do Nemecka, kde sa doteraz venuje administratíve a keď si naposledy volali, ešte stále bol na tom celkom dobre.

• Mairenn a Doireann Kavanah – mladšie nevlastné sestry, dvojčatá, ktoré vždy považoval za veľké zlo, a preto sa im vyhýbal. Nevenoval im pozornosť a popravde ani len nemá predstavu, ako vlastne skončili a čo robia.

• Theresa Dinah Varnham – exmanželka, doteraz zostali dobrými priateľmi, i keď je pravda, že sa mu Dinah vyhýba, ak môže. Po rozvode sa vrátila k dievčenskému menu, ale vraj už má nejakú známosť.

• Arthur, Emmanuel a Matthew Marlowovci – synovia a jeho hlavný životný úspech. Arthur je v mnohom podobný Dariovi, má jeho ambície a cieľavedomosť a (aj keď by nemal) je to jeho obľúbené dieťa. Emmanuel z matkinej strany rodiny zdedil hemofíliu a po tom, čo skoro zomrel na porezaný prst, ho mama drží hlavne doma. A Matthew? To je malý veselý uzlíček príliš naivný, aby ešte vedel ,čo vlastne chce so životom robiť.

 

• Macbeth Reign – jeden z jeho hlavných partnerov. Darius ho považuje za pojašeného trubyroha, ale má talent a neskutočný dar zrealizovať svoje sny, a tak ich spolupráca vždy prinášala len ovocie. Zastává funkci  CEO R.E.I.G.N. Microsystems

Darius Marlow. Po zaznení tohto mena si väčšina biznismenov v New Yorku predstaví uhladeného muža s príjemným, ale nie moc profesionálnym vystupovaním. Nechová sa ako jeden zo zbohatlíkov, starý člen mestskej smotánky či aspoň prinajmenšom ako ten chlap z vyššej vrstvy, nie kdeže, on sa pred ľuďmi chová dosť familiárne, takmer nevkusne, čím zanecháva v druhých dosť zmiešané pocity, pretože uvoľňuje pomery a atmosféru tam, kde ich etiketa prirodzene stláča. To, že strávil skoro rok v Ústave pre mladistvých delikventov, je jeho drobné tajomstvo, ale práve táto skúsenosť v ňom prebudila akúsi potrebu neustále na sebe pracovať ako po psychickej stránke, tak hlavne po tej fyzickej. Preto má svoju 188-centimetrovú postavu obalenú svalmi dopomáhajúcim k váhe 84 kilogramov. Je však pravda, že cvičenie čoraz viac zanedbáva a už len udržuje to, čo získal zamlada - viac času teraz trávi v Slate Vice a kancelárii, čakajúc, kedy mu začne rásť bruško. Skoro okrúhle číslo v jeho veku sa už značne podpisuje aj na jeho kondičke, a preto nevydrží toľko ako kedysi, hoci v slabinách je stále silný a o svojich 16 obrezaných centimetrov – čo je nadpriemerná dĺžka skoro v celom svete - sa pravidelne a s láskou stará. Svetlohnedé vlasy sú už značne poprášené šedinami stresu (hlavne pri spánkoch) a jasne mu hovoria, že už nie je žiadny mládenec, a tak ich nosí krátke a upravené, často začesané na stranu. Zvýrazňujú však jeho vysoké čelo a Dariova tvár sa potom ešte predlžuje. Dlhý guľatý nos si sotva všimnete medzi párom orieškovohnedých očí, ktoré sa zdajú ešte tmavšie vďaka riedkemu obočiu. Rád a často sa usmieva. Niekedy to boli sladké úsmevy playboya, no dnes je to hlavne podmanivá mimika úspešného podnikateľa s rozprávkovým bohatstvom, a preto ňou rozhodne nešetrí. Hustejšie či redšie strnisko, o ktoré sa stará podľa terajšej nálady, ešte striebornejšie ako vlasy ku nemu neodmysliteľne patrí rovnako ako jeden z jeho najtypickejších znakov. Tým je, že sa Darius až prehnane vystiera akoby sa snažil svoju chrbticu stočiť do kruhu. Pravdou však je, že ako 13-ročnému mu zistili skoliózu prejavujúcu sa čoraz očividnejším hrbením sa. Rodičia mu kúpili pásy, ktoré ho prinútili chodiť nepohodlne vystretého, a pod oblečením ich nosí doteraz, veď ako jeden z najbohatších obchodníkov na sever od Trentonu predsa nemôže mať medzi lopatkami hrb a chodiť sklonený až k podlahe! Nebolo by to príliš vhodné a z tohto dôvodu má tiež obdobia, kedy neopúšťa svoj byt aj niekoľko týždňov, skrývajúc sa pred denným svetlom a pohľadmi okolitého sveta. Ide o to, že keď mal 25 rokov, doktori mu zistili hypotyreózu, ktorá vzniká nedostatok jódu v tyroxíne, čo vedie k jeho ubúdaniu a zväčšeniu štítnej žľazy do enormných rozmerov. Vďaka pravidelnej liečbe sa chorobu podarilo relatívne dostať pod kontrolu, avšak bola odhalená prineskoro, aby sa jej zbavil úplne, takže niekoľkrát do roka trpí Darius miernymi príznakmi, kedy má okolo krku živý golier tvorený kožou, tukom a bohvie čím ešte. Kedysi veľmi rád nosieval obleky svetlých farieb, no odkedy mu na vzhľade pridávajú aspoň desať rokov, prešiel na tmavšie farby – najmä čiernu a tmavosivú. Väčšinou ho uvidíte chodiť po Manhattane v košeli a rifliach, niekedy aj koženke, ak je chladnejšie, či dokonca obyčajnom (hoci značkovom) oblečení. Svoj obrovský šatník pripravil na každú situáciu. Počas pobytu v polepšovni si nechal urobiť niekoľko tetovaní, neskôr si ich nechal odstrániť a nechal si len to na pravom predlaktí (on sám je ľavák): je na ňom muž držiaci na svojich pleciach Zem. Vtedy len chcel to miesto pokryť nejakými čiarami a ten obrázok bol prekrásny, no dnes už má preňho symbolickú hodnotu a hovorí mu to, čo kedysi napísal William Shakespeare: „Ťažká je hlava, čo nosí korunu.“

Darius nie je práve idolom toho, ako by mal vyzerať správny biznismen, ale keby niekto náhodou poznal jeho životný príbeh (niektoré etapy svojho života neprezradil ani vlastnej manželke), bral by ho asi ako povzbudenie. Nádej, že aj tí, čo nemajú prostriedky na dosiahnutie svojich cieľov, ich vlastnou prácou a s trochou šťastia môžu dosiahnuť a vytiahnuť sa ešte vyššie. Taký je jeho príbeh. Darius sa teraz dosť líši od chlapca, ktorým bol pred rkmi, a nikdy by ste nepovedali, že je to jeden a ten istý človek...teda on hej. Je to paradox – neverí, že by sa ľudia dokázali skutočne zmeniť, hoci jeho vlastný charakter sa otočil o aspoň stodvadsať stupňov. I keď si to nechce priznať, zmenil sa k lepšiemu, avšak stále si niektoré základné črty ponechal alebo nanovo osvojil. Napríklad násilnícke sklony, na ktoré veru nie je hrdý. Ak by ste ho v detstve provokovali, jednoducho vám vybije zub či dva, no dnes sa už dokáže ako-tak ovládať, a preto dáva prednosť rozhovoru či kompromisom. Trochu to prekrýva aj tým, že sa snaží byť milý a priateľský aj na ľudí, ktorých príliš nepozná alebo nemá v láske (hoci tí to napokon vždy pocítia) Neopatrné chovanie, prudká zmena nálad a v neposlednom rade aj netrpezlivosťsú asi problémy každého pubertiaka a Darius nebol iný, veď stále si klopká nohou či neustále pozerá na hodinky, ak porada trvá pridlho. Taktiež, keď ho niekto vo firme irituje a má chuť mu upraviť nos, neurobí to, ale proste ho vyhodí a dôvod si už nájde. Zruinovaný život jeho rukou...príjemný pocit. Berie to však pozitívne a hovorí si, že neochota čakať ho v skutočnosti posúva vpred k úspechu. Či je to však skutočne pravda ešte nezistil. Ak si myslíte, že neopatrnosť kráča ruka v ruke s úprimnosťou, nebudete ďaleko od pravdy. Darius nemá problém povedať, čo si naozaj myslí a keď sa naštve, až vtedy začína skutočné dobrodružstvo, no ako biznismen sa naučil, že niektoré veci je lepšie nechať si pre seba. V konečnom dôsledku predsa každý má nejakú potlačovanú vlastnosť a kto tvrdí čosi iné, klame. Ak teda nemôže povedať, čo si myslí, Jahve na podobné prípady vymyslel súrodencov iróniu a sarkazmus a neštíti sa použiť ich. Je to sebecký a cieľavedomý bastard, ktorý by sa nikdy nedostal tak ďaleko, keby cítil vinu za to, že svojich oponentov na firemných trhoch potopil. Práve neschopnosť myslieť poriadne na druhých bola jedna z dôvodov, prečo sa mu rozpadlo inak celkom šťastné manželstvo. Bohužiaľ, uvedomil si to až príliš neskoro, keď už nebolo možné osud zvrátiť. Mnohí si myslia, že aj to je dôvod, prečo nedodržiava svoje sľuby a keď aj povie, že to urobí, neurobí. Skutočnosť je o čosi prostejšia: podobné záväzky (rovnako ako dátumy výročia či narodenín) mu proste nenávratne vyšumia z hlavy, pretože sa ich tam ani nesnaží udržať...veď si sotva pamätá dátum svojich menín, nieto cudzích! Je teda tak trochu zábudlivým, ale svet sa mu preto zatiaľ nezrútil, a tak sa celkom spolieha na svoj diár alias sekretárku. Ako posledné treba spomenúť Daria a jeho zmysel pre humor, ktorý je dosť...svojský. Nie každý mu porozumie a nie vždy je tak vtipný, ako si on sám myslí, popravde zvykne byť dosť trápny a úzkoprsý, ale aspoňže nejaký má, nie?

Darius nepozná presný dátum svojho narodenia a rok 1978 mu iba odvodili. Rovnako neznámi sú mu aj ľudia, ktorých by nazýval rodičmi, keby ho hneď po narodení nedali na adopciu do starého sirotinca na predmestí Dublinu. Bez skutočného mena a samotnej identity musel pod dohľadom dobrých sestier z ktovieakého rádu žiť osem rokov, než si ho vzala židovská rodina Kavanahovcov bývajúcich v Írsku od konca druhej svetovej vojny (babička Kleinová z matkinej strany vraj neprežila holokaust). Dobrovoľne alebo vplyvom úplne neznámeho prostredia okolo seba aj on konvertoval z katolicizmu (ako dieťa však prirodzene veľa viery nepobral) na judaizmus a postupne podstúpil všetky obrady „zasvätenia“, hoci dnes si už väčšinu pravidiel nepamätá a Boha vyznáva vlastným spôsobom. Iba tri mesiace po jeho príchodesa rodičom narodil syn Laoghaire a dva roky nato, keď mal 10, prišli na svet dcéry-dvojičky Mairenn a Doireann. Že sú to zvláštne mená? Od Írov z nižšej strednej vrstvy by človek asi veľa iného ani nemal čakať, v konečnom dôsledku mohli byť radi, že im nedali typické hebrejské mená. On sám skončil s krkolomným menom Raghnall, ale všetci ho volali Vandal, čo je skomolenina jeho detských ústočiek neschopných vyslovovať zložité slová. Rástol pomaly a izolovane, nedokázal si vo svete nájsť miesto a napriek vďačnosti, že si zo všetkých v sirotčinci vybrali práve jeho, sa z neho vyklubal náročný problém. Neposedný žiak ignorujúci učiteľky, motajúci sa okolo skupín, ktorým je lepšie sa vyhnúť... Prezývka Vandal dostala takmer veštecký význam, keď ako 16-ročný so psolužiakmi podpálili fyzikálne laboratórium a trochu...prestavali hlavnú chodbu. Skončil zato na desať mesiacov a niekoľko dní v Ústave pre mladistvých delikventov, kde sa to len hemžilo prípadmi podobnými ak nie horšími ako on sám. Až keď si všimol, s kým sa ocitol v cele, došlo mu, že podobným správaním napokon skončí na dlhé roky base. A v tej chvíli si uvedomil, že taký život nechce. Prevychovali ho na slušnejšiu osobu a keď odtiaľ odchádzal so svalnatým telom posiatym tetovaniami, v rukách držal malú abstraktnú vec. Iniciatíva, rozhodnutie, nazvite to, ako chcete, je to jedno. S posledným pohľadom na tú dieru bol rozhodnutý, že sa tam nevráti a že sa vo svete presadí akýmkoľvek spôsobom a prostriedkami, hold už bol unavený zo života v chodbe medzi samými hlboko veriacimi Židmi...príšerne deprimujúce prostredie. Odhodlanie je fajn vec, lenže osud mu spočiatku neváhal hádzať polená pod nohy, napríklad za ten vandalizmus ho vyhodili zo školy (a zostalo mu to v registri), jeho rodina musela nemalé škody zaplatiť, a preto si otec vzal pôžičku a zadĺžil rodinu u banky. Na ďalšie tri školy v Dubline ho odmietli prijať, ťažko sa hľadali iné, takže strednú dokončil až keď mal 22 rokov...teda o tri roky neskôr, než normálne mal. Mal ambície o univerzite, aby si dokázal, že zvládne čokoľvek, no už len tak-tak splácali dlhy a podobnú finančnú záťaž by asi neustali, z tohto dôvodu si našiel nie moc dobre platenú orobu ako konštruktér súčiastok do áut a tento príjem Kavanahovcov po tvrdom uskromnení sa dostal z dlhu, takže si po štyroch rokoch mohol Raghnall spolu s priateľom a bratom založiť firmu Ó'Berne Components. Slúžila na výmenu nepotrebných či opotrebovaných súčiastok za iné naturálne veci, opravovali ich, takže vyzerali ako nové, a predávali ich ďalej, čím dosahovali relatívne dobré získy. Ale už v roku 2006 nato im spolupráca skončila, pretože sa nevedeli dohodnúť na budúcom osude ich firmy: kým Connor ju chcel predať nejakému záujemcovi za nemalé peniaze, Raghnall chcel vybudovať priemyselné impérium, a preto ich spoločnú prácu opustil a odišiel do Ameriky. V tej dobe už mal pár mesiacov manželku Dinah, s ktorou sa zoznámil na veľtrhu v Glasgowe, zamilovali sa a po pol roku spoločného bývania sa s ňou oženil, hoci tento proces bol urýchlený faktom, že už čakala ich prvého syna, ktorý sa narodil týždeň po ich príchode do Spojených štátov. Dali mu meno Arthur. V roku 2008 nasledoval Emmanuel a v roku 2009 Matthew. 18. júna 2007 si zmenil meno na Darius Marlow, aby pôsobil domácnejšie a mohol efektívnejšie pracovať, získal americké občianstvo a založil firmu Marlow Industries zameranú hlavne na konštruovanie motorov a ich testovanie. Už keď mal 33, otvoril si prvú pobočku v Bostone a odvtedy rýchlo napredoval dopredu ako CEO, i keď je pravda (a on sám má problém si to priznať), že by sa nikdy na strojárskom trhu nestal úspešným nebyť Macbetha Reigna, s ktorým sa zoznámil, keď hľadal potenciálneho vlastníka akcií jeho firmy zameranej skôr na výskum než stavanie a konštrukciu. Odmietal ich totiž predať konkurenčným spoločnostiam, a tak ich teda Darius kúpil a stal sa nižšie postaveným partnerom a spoluvlastníkom R.E.I.G.N. Microsystems. Spoločne dokázali vyrábať ďaleko lepšie motory aj súčiastky a ešte lepšie reagovať na akutálny dopyt na trhu, prispôsobiť sa hyspodárskym zmenám v USA a podobne. Keď oslavoval 35 rokov, dosiahla jeho kariéra svoj prvý vrchol, no malo to aj svoju horkú stránku – osobný život sa mu rozpadol, keď Dinah už dlhšie nedokázala znášať jeho absenciu doma a čoraz...podivnejšie sexuálne sklony v posteli. Rozviedla sa s ním a vzala si aj deti, pretože Darius si nedokázal vybojovať ich opateru, no súkromne sa s ňou dohodol, aby ich aspoň dvakrát mesačne mohol navštíviť. Nechcel totiž, aby naňho zabudli, koniec koncov, Arthur sa v mnohom podujal na otca a ten v jeho očiach bol hlavným adeptom na dediča firmy, keďže by ju rád ako rodinný podnik ponechal v rodine. Teraz ich veľký byt obýva úplne sám s výnimkou občasných návštev priateľov či rodiny, osobný život v podstate nemá a žije pre svoju prácu, ktorá mu ide lepšie než kedykoľvek predtým, a ak práve nie je vo firme, pravdepodobne by ste ho našli v Slate Vice, kde sa cíti najpohodlnejšie a najlepšie, pretože môže dať priechod všetkým svojim chúťkam a nápadom.

Faceclaim postavy:

Ryan Reynolds